Líviin Fantasy Svet

Prológ

Šťastie je droga. Tá najhoršia na svete. Každý človek je na nej závislý. Keď sa vám dostane do obehu, nepotrebujete nič iné. Unáša vás a nechá vznášať sa na malinkom obláčiku naplnenom vašou spokojnosťou, len aby ste nakoniec skončili a pristáli na tvrdom povrchu reality, kde je svet pekne skurvený, bolestivý a až neskutočne neférovo reálny.

Keď už si myslíte, že máte všetko, čo potrebujete a čo chcete, že už šťastnejší byť nemôžete, účinok vyprchá a vás to totálne zničí. Roztrhá vás na malinké kúsočky a vypľuvne. Nestačí to, samozrejme, na to, aby ste zomreli alebo aby vás to vyradilo z činnosti, ale stačí to na to, aby ste skončili ako úplná troska. Môžete robiť čo len chcete, ale ďalšiu dávku si nekúpite. Nemáte u koho.

Ak nieto tvrdí niečo iné, je to buď blázon, alebo klame sám seba. Tí, ktorí si žijú šťastne až do konca života, musia žiť na inej planéte ako ja.

Boh neexistuje, alebo ak áno, tak je to len sebecký, znudený bastard, ktorý sa baví na našom utrpení a tí, čo sa k nemu modlia o pomoc a porozumenie, či nebodaj odpustenie, sú rovnakí, ak nie ešte väčší blázni ako on, alebo už nevidia inú šancu ako si pomôcť. Sú bezradní, bez nádeje.

Ja som od života dostala hneď dve dávky.

Prvá bola silná, ale krátkodobá. To bolo moje šťastie s Edwardom.

Druhá dávka bola slabá v porovnaní s tou prvou, ale trvala rozhodne dlhšie. To šťastie bol Jacob. Ale aj to vyprchalo.

Nesmiete si ale šťastie mýliť s láskou. Láska nemusí mať so šťastím nič spoločné tak, ako šťastie nemusí mať nič spoločné s láskou. Môžete milovať ako silno chcete, ale nemusíte mať šťastie. Môžete mať šťastie, ale nie skutočnú lásku, takú, o akej skladajú básnici básne a speváci spievajú piesne. Môj skromný názor je, že tá druhá možnosť má predsa len niečo do seba. Ja som si odžila obe, ale ani jedna nie je ideálna, jedna je neznesiteľné utrpenie a druhá znesiteľné utrpenie.

Je možné, aby mi život dal ešte jednu poslednú dávku? Dosť silnú na to, aby som konečne mohla žiť život tak, ako by som si želala? Zažiť skutočné, nefalšované šťastie a lásku k tomu?

To sa ešte uvidí.

1. kapitola

„Kam, dočerta, pôjdem,“ povzdychla som si. Stála som na autobusovej stanici v Port Angeles a pozerala som sa na cestovné poriadky.

Rozhodovala som sa, kam pôjdem. Veľký výber som nemala a voliť z tých pár možností bolo skutočné veľmi zložité.

Ako prvú možnosť som zvažovala, že by som šla za Renée na Floridu, ale ten nápad som zamietla hneď, ako som si predstavila, ako by asi Renée zareagovala, keby som tam prišla. Bol by to veľmi nepekný rozhovor s veľmi veľkým počtom ešte nepríjemnejších pohľadov, vzhľadom na môj dôvod návštevy. Najprv by možno bolo trochu kriku, ale potom by sa mama upokojila a začala by sa pre zmenu tváriť skutočne ako matka, ktorá sa má o svoje dieťa starať.

Teraz, keď má to dieťa cez dvadsať... Bola by som obskakovaná ako keby som bola chorá a musela by som odpočívať akoby som bola tehotná, len preto, že som sa rozviedla so svojím manželom.

Pokrútila som hlavou a pošúchala si prstenník na mieste, kde som ešte včera mala prsteň. Nechala som ho na jedálenskom stole. Nevedela som, čo by som mala napísať ako odkaz, tak som mu nenechala ani čiarku, ale myslím, že to ho bude mrzieť najmenej, keď uvidí naše spoločné konto. 

Nezostalo tam z našich úspor nič.

Ráno som už stihla zájsť aj na súd pre rozvodové papiere a aj som ich vypísané a podpísané poslala Jacobovi.

„Slečna, potrebujete pomoc?“ K môjmu veľmi zaneprázdnenému mozgu, spomínajúcemu si na udalosti spred pár hodín, sa po úpornej snahe dostal hlas. Veľmi jemne znejúci mužský, zvonivý a krásny hlas. Zodvihla som hlavu a hľadala pôvodcu. Okoloidúci muž.

Mal nezvyčajnú farbu očí, nezvyčajne hnedú. Bol veľmi bledý a krásny. Mohol mať okolo štyridsiatky, s vráskami okolo tých nezvyčajných očí. Jeho pleť na pohľad vyzerala veľmi jemne, bez stopy po brade alebo fúzoch nad hornou perou.

Mal na sebe dobre padnúci šedý oblek. Bol mi strašne podvedomý, možno ani nie tak on sám ako skôr to, že mi niekoho strašne pripomínal. Len keby som si vedela spomenúť koho...

„Nie, ďakujem,“ odpovedala som najzdvorilejšie ako som vedela.

„Ste si istá? Vyzeráte unavene a veľmi smutne. Nechceli by ste zájsť sem oproti do kaviarne? 

Pozývam vás,“ povedal a veľmi milo sa na mňa usmial.

Úsmev som mu opätovala: „Nie, ďakujem, nechcem vás oberať o čas. Určite máte veľa práce a ja vás len zdržiavam.“

„Ale nebláznite. Budem len rád, ak svoj čas strávim s vami než v práci. Trvám na tom. “ Znova sa na mňa usmial.

„Tak teda dobre. Keď na tom trváte,“ súhlasila som a úsmev som mu opätovala.

Prešli sme cez cestu a vošli do reštaurácie s kaviarňou. Keď sme si sadli do boxu oproti sebe, niečo som si uvedomila.

Toto je tá reštaurácia, v ktorej som bola s Edwardom v ten deň, keď ma zachránil.

Edward.

Edward, Edward, Edward.

Aké príjemné je znovu si na to meno spomenúť, na meno a aj osobu, ktorej patrilo. Odkedy som sa vydala  za Jacoba, myslela som na Edwarda čoraz menej a menej. Sčasti kvôli Jacobovi a sčasti kvôli sebe. Jake mi pomáhal s nočnými morami, a preto, ak som nemusela a dokázala sa tomu vyhnúť, nemyslela som na Edwarda. Nechcela som raniť ani jeho a ani mňa, ale stále ho milujem viac ako ktokoľvek koho kedy miloval.

No teraz som bola sama a nemusela sa pred nikým pretvarovať, že je všetko v poriadku. Mohla som na neho myslieť a nechať sa unášať bolesťou v hrudi.

Ani počas tej doby, čo som bola s Jacobom, sa tá diera v mojej hrudi nestratila, ba ani nezmenšila. Jej okraje len prestali krvácať. Jake  bol úžasný liečiteľ. No ani najlepší lekár a liečitelia nepoznajú lieky na všetky bolesti. Len vedia stlmiť príznaky. A to presne urobil Jake.

„Haló! Počujete ma?“ Niečo studené sa dotklo mojej ruky.

Studené ako ľad.

Ako Edward.

Ako upír.