Príbeh Isabelly Swan-Black-Voltury - 2. kapitola
2. kapitola
„Haló! Počujete ma?“ Niečo studené sa dotklo mojej ruky.
Studené ako ľad.
Ako Edward.
Ako upír.
Preto mi bol tak povedomý. Bol to upír.
Okamžite som dala ruky pod stôl, no on bol rýchlejší. Dal ruku preč ako náhle spozoroval, že mi je to
nepríjemné.
Skoro som zabudla, ako rýchlo sa pohybujú. Skoro.
Pred jeho spýtavým pohľadom ma zachránila čašníčka. S núteným úsmevom som sa k nej otočila.
„Čo si dáte?“ opýtala sa a usmiala sa na môjho spoločníka. Mne nevenovala ani pohľad. On sa na ňu usmial a otočil hlavu ku mne.
„Ja si dám dvojité capuccino,“ odpovedala som a pozrela naňho.
„Pre mňa veľkú prekvapkávanú.“
„Dobre, hneď vám ju prinesiem.“
Keď odišla, upriamil môj spoločník pozornosť na mňa. „Ešte som sa vám ani nepredstavil. Teda dovoľte, aby som svoju chybu napravil. Som Adam. A vy?“
„Ja som Isabella. Isabella Swanová. Priatelia ma volajú Bella. Teší ma, Adam.“
„Aj mňa teší, Bella.“
Vtom čašníčka doniesla kávy a nechala nás opäť osamote. Svoju som si pritiahla bližšie k sebe a nasypala do nej jedno vrecko cukru. On sa tej svojej ani nedotkol.
Ďalší dôkaz, že sa nemýlim.
„Adam? Dosť neobvyklé meno, teda, aspoň som ho dlho nepočula. Ale určite je pekné.“ Nevedela som, čo mu povedať ani či vôbec mám niečo povedať, ale už som nedokázala dlhšie vydržať to ticho, tak som vytresla prvé, čo mi napadlo. Bála som sa, že by mi mohlo niečo o mojom podozrení vykĺznuť.
„Odtiaľ, odkiaľ som, je dosť obvyklé, ale hlavne je to rodinná tradícia. Teda aspoň myslím,“ odpovedal bez najmenšej známky nervozity, podozrenia alebo nudy.
„A odkiaľ ste? Ak sa teda smiem spýtať.“ Snažila som sa nedať na sebe znať známky nervozity.
„Z Európy. Z malého štátu v strednej Európe.“
„Vy ste z Európy!? Páni, váš prízvuk je akoby ste sa narodili a celý život strávili na Olympijskom polostrove.“
Úplne ma ohromil svojím vyhlásením, že je z Európy. Až som na moment zabudla, s kým tu sedím. Ale len na moment.
„Budeš mi dávať hlúpe otázky dovtedy, kým ti nepotvrdím tvoje podozrenie, alebo sa ma to spýtaš rovno?“ povedal bez mihnutia oka.
Dokelu! Ako na to prišiel? Nič som neprezradila, alebo áno?
„O čom to hovoríš? Na čo sa ťa mám spýtať?“ snažila som sa, aby to znelo čo najpokojnejšie, ale asi mi to nevyšlo. Koktala som.
„Nerob, prosím ťa, zo seba hlúpu. Si príliš krásna na to, aby si sa takto tvárila. Áno, som upír. A teraz chcem, aby si mi povedala, odkiaľ o nás vieš?“
„Ja... Ako si prišiel na to, že to viem? Môžem vedieť, čo ma prezradilo?“
„Máš na sebe pach upíra. Síce jeho tam máličko, ale je tam. Pravdepodobne si ho už dlho nevidela. Mám pravdu? A navyše, odkedy sme sem vošli, sleduješ každý môj pohyb.“
Je zo mňa cítiť Edwarda? Ale ako je to možné? Nevidela som ho už strašne dlho. Pozrela som sa na svoje tričko, čo som mala oblečené. Bolo to tričko, ktoré som mala na sebe, keď som odchádzala z ich domu v ten večer mojich osemnástych narodenín. Ani som si neuvedomila, že ho mám na sebe odvtedy prvýkrát.
Neuvedomovala som si ani, že som ho naozaj sledovala. Možno to moja myseľ robila automaticky rovnako, ako moje podvedomie prišlo na to, že som vedľa upíra.
„Ja... presťahovala som sa do Forks pred pár rokmi. Spoznala som tam jednu rodinu. Zamilovala som sa do jedného z nich. Po dákom čase mi došlo, že nie je až tak úplne normálny. Nejedol, nechodil na slnko, menila sa mu farba očí a niekedy rozprával akoby bol z inej doby. Raz mi zachránil život a ja som prišla na to, že je aj neskutočne silný a rýchly.
Došlo mi, že nie je človek, ale upír. Keď som to zistila, bolo už neskoro. Milovala som ho.
Došlo k malej nehode a začal ma prenasledovať jeden upír. Lovec. Chcel ma zabiť, ale on a jeho rodina ho chytili a zabili, no stihol mi ublížiť.“ Ukázala som mu moje zápästie, kde som mala ešte stále jazvu v tvare polmesiaca. „Strávila som pár dní v nemocnici. Keď som sa vrátila, chcela som od neho, aby ma premenil, ale on nechcel... Neviem prečo.
Všetko potom bolo dobré až do oslavy mojich osemnástych narodenín. Stala sa nehoda a jeden z jeho bratov na mňa zaútočil. Nič sa nestalo.
Týždeň nato prišiel za mnou a povedal mi, že už ma viac nemiluje a už so mnou nechce byť. Odišiel. Viac som ho už nevidela.
Po nejakom časom som sa vydala za vlkolaka. Tiež to dlho netrvalo. Rok po svadbe za mnou prišiel aj s dievčinou, ku ktorej sa pripútal. A tak som sa zbalila a odišla preč z nášho domu.
Tak, to je celé. Teraz poznáte celý môj príbeh ako som sa dozvedela o upíroch. Ale vás to pravdepodobne vôbec nezaujímalo. Prepáčte, vôbec som nerozmýšľala, čo hovorím. Veľmi sa ospravedlňujem.“ Čo to so mnou, dočerta, je? Ako som mohla vyrozprávať celý svoj mizerný život cudziemu upírovi? Bohvie, čo si o mne teraz bude myslieť. Ako som len mohla byť taká hlúpa?! Ale aspoň jedna vec je na tom všetkom pozitívna.
Keď som mu rozprávala svoj príbeh, necítila som žiadnu bolesť. Absolútne žiadnu. Myslela som, že teraz, keď som zase sama, to bude zase bolieť, ale nie, nebolí.
„Nie, to je v poriadku. Veľmi ma zaujal tvoj príbeh. Ako sa volá tá rodina, ktorú si spomínala? Možno ich poznám.“
Už som otvárala ústa, že mu to poviem, ale niečo ma zastavilo, a tak som ich radšej pekne rýchlo zavrela.
Neviem, či mu môžem dôverovať a aj tak som mu už povedala dosť. Čo keď to namieri proti Edwardovi a on bude mať kvôli mojej neschopnosti udržať ústa zavreté problémy. Nie, nepoviem mu to. To tajomstvo si nechám pre seba.
„Nespomínam si, ako sa volali. Bolo to dávno. Ako mi raz jeden z nich povedal, ľudské myšlienky vyblednú. Je mi to ľúto.“
„Stačilo povedať, že mi to nechcete povedať. Nechcete. To je také zvláštne. Čo keby sme si potykali? Ja som Adam.“
Napriahol ku mne svoju ľadovú ruku. Prijala som ju a jemne stisla. „Bella.“
„No, Bella, vravela si, že nemáš kam ísť. Ak chceš, môžeš isť ku mne. Ako asi vieš, mne posteľ netreba, tak si ju môžeš vziať.“
Zatvárila som sa prekvapene. Práve mi úplne cudzí upír ponúkol svoju posteľ, lebo nemám kam isť. A ešte horšie bolo to, že som uvažovala nad tým, že jeho ponuku prijmem.
„Samozrejme, pochopím, ak sa bojíš. Aj ja by som sa na tvojom mieste bál, keby mi neznámy muž a navyše ešte aj upír ponúkol nocľah vo svojom byte.“
„Ale prečo by si to robil? Ak sa chceš nakŕmiť, tak stačí povedať alebo ma odtiahnuť do vedľajšej uličky a nemusíš tu hrať takéto divadlo. Ja viem, čo si zač a viem aj to, čo znamená farba tvojich očí. Si upír, ktorý sa živí ľudskou krvou...“
„Počkaj, počkaj, počkaj. Ja som ti chcel ponúknuť len miesto na prespanie... Ak si myslíš, že by som ti ublížil, tak to prijať nemusíš. Ale sľubujem, že ti neublížim.“
Myslel to vážne? Pozrela som von oknom. Stmieva sa. Ako je to možné? Však sme len pred chvíľou prišli.
Pozrela som na hodinky. Tá chvíľa trvala dve a pol hodiny.
Pozrela som na svoju cestovnú tašku a potom na Adama.
„Tak teda dobre. Prijímam.“